Bola nedela prveho marca, teplomer ukazoval okolo 7 stupnov, vietor skoro ziadny a po dlhom pozerani online pegelu stav vody optimalny. Dokonca aj oskar na nas trochu vyceril svoje zubiska. Tieto priaznive podmienky nas vyhnali z teplych postielok a supsa na vodu. O chvilu sme si to zihali popri dialnici bielim sipom, ktoreho musim velmi pochvalit a udelujem mu cerveny puntik, smer Vieden. V aute prebiehala horliva diskusia o cunovskom spote, v ktorej hlavnymi aktermi boli Tomo s Evinov .
Zrazu sme obisli billa strudlu, daku cast letiska, presli sme cez most s hlavami natocenymi smerom k valceku, este mensia cik pauza v McDonallde, pre slabsie zenske mechure a hura do gumy. Do lodiek sme nastupovali posilneny vedomim, ze nejdeme za uplnych blaznov, pretoze uz bol predsa marec a nie februar, ako sme si povodne mysleli. Este sme si vysluzili par nechapavych pohladov od okoloiducich a uz sme natahovali spricky na nasich tatosov. Velmi impozantny bol vstup do vody, niekto ho siel po snehu niekto po schodoch. Valcek bol taky maly, mily, prijemny, pomaly, taky akurat pre mna  Dokonca sa dakou nahodou aj spin podaril. Vankusici s Evinov si to tam tocili o sto tristo, no na ich uroven sa mozem akurat tak pozerat. Asi po troch minutach vo vode kazdemu z nas tak omrzli ruky, ze boli takmer nepouzitelne. Akurat sme drzali padlo aj to skor iba silou vole. Prvy eskimak bol natalko sokujuci, ze som vyeskimovala ani neviem ako, iba som si uvedomovala, ze moje mimicke svalstvo nepracuje tak, ako by som si predstavovala. Bolo celkom sviezo a par z nas mali skor imitacie bund, ktore fungovali aspon ako placeblo, no napriek tomu bola dost kosa. Este sme sa takto chvilku cvachtali a potom sa odobrali do tepleho lona auticka a s blazenym usmevom smerovali domov.

Po swechatskom nabudeni sme cely tyzden spekulovali, pozerali stranky so stavom vody, pocasim a neveim cim este, ze kam zase. Nakoniec padlo rozhodnutie na sobotu a laitu v Gatendorfe. Cize znovu si to nalozeny sipik uhanal k rakuskym hraniciam s clnkarskou radostou v pneumatikach. Cesta bola rychla a kratka, lebo vlnka je tak priblizne 15 km za Bratislavou. Pre tento raz pocasie nebolo az tak priaznive. Asi 3 stupne, dazd a vietor.
Uspesne dorazeniek k miestu urcenia, obhliadka vlnky so slovami ,,to pojde“ a mojim a evininym konstatovanim, ze najprv pockame na chalanov a potom sa rozhodneme. Tak sme teda zobrali fotaky a sli aspon fotit. Trosku zralo spicu, ale vyzeralo to dost dobre, dali dake triky, ktore to boli neviem, ale aspon vyzerali efektivne. Po velmi dlhom zvazovani ist, neist a dozvedeni sa, ze to nie je uplne zadarmo, mudrejsi zensky rozum zvitazil a rozhodli sme sa ponechat si zdravie pre lepsie pocasie. Cize 5 stupnov a bez vetra.
Ostali sme teda dalej fotit. Nevyzerali zrovna, ze im je teplo, ale celkom statocne to znasali.
Aj ked sme si sice nezajazdili, aspon pre vankusikov to bol velmi dobry sposob vyprostovania opice po geronimackej party.

Toz zatial tolko k dvom netrpezlivym vyjazdom za vodou.

Cuca